Dva pocity z pochodu za zrovnoprávnenie sexuálnych menšín.

Autor: Ján Zima | 15.6.2012 o 9:01 | Karma článku: 8,31 | Prečítané:  1726x

Počas tohtoročného dúhového pochodu za zrovnoprávnenie sexuálnych menšín v Bratislave ma najviac prekvapilo, že naň nešla moja neter so svojím frajerom. Chodili po minulé roky, a keďže viem, že sa k rovnakým právam sexuálnych menší stavajú pozitívne, zaujímalo ma, čo sa tento rok stalo.

 

Keďže z Nórska sledujem dianie na Slovensku len sprostredkovane, spýtal som sa, a dostal som priamu odpoveď:

„1. rok - bolo to prvýkrát, došli tam nejakí neonacisti, jeden hodil kameň po poslankyni EU, ktorá bola pravé na pódiu. Organizátori povedali, že na pochod nejdú, lebo sa báli. Potom to celkovo zhodnotili, že podcenili bezpečnosť. 2. rok - bolo tam oveľa viac policajtov, postavená klietka z oplotenia na Hviezdoslavovom námestí, policajti v spolupráci s dobrovoľníkmi z radov organizátorov kontrolovali takým štýlom, že keď mal niekto krátke vlasy, mohol mať problém dostať sa dnu, lebo "vyzeral ako neonacista". Pochod sa konal po moste SNP smerom do Petržalky, nie po meste, a tuším niekto aj dostal v staromestských uličkách, lebo mal so sebou dúhovú vlajku. 3. (tento) rok - bezpečnostné opatrenia rovnaké ako pred rokom, pochod síce bol, ale s odporúčaním na letáku, že cestou na aj z podujatia sa účastníci majú v podstate hrať na heterosexuálov: držať sa za ruky a možno sa aj pobozkať, keby sa cítili ohrození neonacistami alebo niekým iným. Toto mi pripadne asi najhoršie, lebo je to to isté, ako keby som ja bola na nejakej akcii a povedali by mi, že cestou tam aj späť sa mam správať ako lesbička - pre istotu.

Niektorí ľudia to chápu a tvrdia, že to je kvôli bezpečnosti, iní si z toho v podstate robia srandu, že teda budúci rok si môže človek spraviť "pochod hrdosti" doma v obývačke, aby ho náhodou pri tom niekto nevidel a niečo mu neurobil. Už ma to hnevá, ako sa dá pokaziť fakt dobrá vec.“

Ešte dlho budem tvrdiť že Slovensko a Nórsko sú dve rôzne planéty, a moment tohtoročného pochodu za rovnoprávnosť to opäť dokumentuje. Neobstojí ani vysvetlenie, že k zrovnoprávneniu sexuálnych menšín formou zákona o registrovanom partnerstve došlo v Nórsku v roku 1993, teda takmer pred 20 rokmi, a Slovensko tam ešte stále nie je. Nepomôže tomu ani dôvetok, že tento zákon bol v roku 2009 nahradený zákonom o univerzálnom manželstve, ktorý nerozlišuje medzi heterosexuálnym a homosexuálnym párom.

Aj v Nórsku existuje cirkev, fundamentalisti a konzervatívci, oponenti či neonacisti, a po lete 2011 žiaľ aj teroristi. Mnohí z menovaných majú mimoriadne vyhranený a negatívny názor na spoločenský vývoj, podporujúci rovnosť medzi homo a heterosexuálmi. Napriek tomu, sa nórske pochody za rovnoprávnosť sexuálnych menšín nikdy nekonajú a nebudú konať v klietke.

Majú formu celospoločenských zhromaždení a hudobných festivalov, ktorých masívnou časťou publika sú heterosexuáli. Toto podujatie je totiž rovnako (ak nie viac) určené pre nich. Aby mali možnosť spoznať túto komunitu, vypočuť si s čím sa v živote potýka, priblížiť sa jej a vnímať ju prostredníctvom pripravených vystúpení, diskusií a zábavy. Cieľom nórskych dúhových pochodov je ukázať nielen inakosť, ale aj rovnakosť medzi homo a heterosexuálmi. Z rovnakosti totiž pramení ich rovnosť.

Zákon o použití policajnej uniformy v Nórsku jasne stanovuje, kedy policajt môže požiadať, aby si ju na seba mohol obliecť mimo výkonu služby a v žiadosti musí uviesť dôvod. V nórskom dúhovom pochode každoročne kráča skupina uniformovaných policajtov, ktorí dostali takéto povolenie od svojich nadriadených. Idú v sprievode, pod dohľadom svojich kolegov, s ktorými inak pracujú. Nehanbia sa za to, že patria k sexuálnej menšine, zároveň sú hrdí na svoje uniformy a na svoju prácu. Ich pochod je „pochodom hrdosti“.

Ak sa menšina, ktorá sa uchádza o priazeň väčšiny, príliš zahľadí do seba, oberá sa o empatiu, ktorú očakáva od okolia. Ak sa zavrie do bezpečnostnej klietky, je skôr na obzeranie, než na spolužitie. Ak organizátor odoláva kritike zvonka argumentom, že vy nám nerozumiete, ako potom môže očakávať porozumenie od väčšinovej spoločnosti? Boj za rovnosť práv sexuálnych menšín nie je vojna, ale neúnavné presviedčanie verejnosti a dokumentovanie reálnych spoločenských skúseností z krajín, kde takáto rovnoprávnosť už funguje. Je to tiež tolerancia opačného názoru, konfrontácia s ním, a možno aj schopnosť žiť s vedomím, že niektorých ľudí nie je možné presvedčiť, a že niektorí z nich môžu byť nebezpeční.

Pokiaľ je nebezpečenstvo násilia na slovenských pochodoch za rovnoprávnosť sexuálnych menšín také veľké, že si vyžaduje budovanie zátarás, bezpečnostných kontrol alebo nákladné nasadenie policajných síl, možno by sa iniciátori mali zamyslieť nad zorganizovaním komplexnejšieho podujatia, na ktoré by pritiahli čo najviac heterosexuálnej verejnosti. Tá je totiž lepšou ochranou voči extrémizmu, než navádzať lesby a gayov, aby popreli nielen sami seba, ale tiež cieľ „pochodu hrdosti“ a vytvárali navzájom heteropáry.

Prečo zodpovedné organizácie napríklad neoslovia známych slovenských alebo zahraničných umelcov, ktorí myšlienku rovnoprávnosti podporujú, a ponúknu slovenskej verejnosti neodolateľné vystúpenie, v rámci ktorého by tiež mohli zaznieť oprávnené požiadavky sexuálnych menšín. Mnohí z týchto umelcov okrem toho, že magnetizujú verejnosť, sú zároveň sami príslušníkmi sexuálnych menšín. Je načase, aby aj oni verejne vystúpili, a pomohli spoločenskému vývoju na Slovensku.

Posledná veta ma privádza k druhému čudnému pocitu, ktorý vo mne po „dúhovom pochode“ zostal. Verejnosť okrem hudobných ikon najlepšie dokážu nadchnúť a zorganizovať politické strany. Po parlamentných voľbách a absolútnom víťazstve sociálnej demokracie na Slovensku, očakávam nástup tejto strany k téme rovnoprávnosti sexuálnych menšín. V Nórsku má strana Smer totiž svoju sestru - Stranu pracujúcich. Na jej internetovej stránke sa v rámci politického programu ako jeden z hlavných politických cieľov uvádza práve rovnosť sexuálnych menšín:

„Cieľom Strany pracujúcich je zlepšiť životné podmienky lesieb a gayov. Je potrebné, aby im boli zabezpečené reálne rovnaké práva a možnosti, aké majú heterosexuáli. V roku 2008 prijal nórsky parlament na základe návrhu sociálno-demokratickej vlády nový zákon o univerzálnom manželstve, ktorý dáva rovnaké práva ako homo tak aj heterosexuálom.

Na základe hlasov Strany pracujúcich boli prijaté ustanovenia v Zákonníku práce, ktoré zakazujú akúkoľvek diskrimináciu, nepriamu diskrimináciu, šikanovanie alebo uprednostňovanie na základe sexuálnej orientácie. Ich porušenie dáva zamestnancovi právo na ekonomickú ako aj morálnu nápravu.

Strana pracujúcich sa bude snažiť zmenšovať rozdiely v životných podmienkach a v kvalite života medzi sexuálnymi menšinami a väčšinovým obyvateľstvom. Vláda vypracovala akčný plán, ktorý má zlepšiť kvalitu života pre lesby, gayov, bisexuálov a transsexuálov.

Chceme sa preventívne venovať šikanovaniu a kriminalite, prameniacej z nenávisti voči sexuálnym menšinám. Strana pracujúcich sa zasadzuje, aby sexuálne menšiny žili otvorene, a bude aktívne pôsobiť proti ich diskriminácii. Obzvlášť sa zameriame na životnú situáciu inak sexuálne orientovaných ľudí v rôznych fázach života a v rôznych prostrediach, v rámci ktorých je ešte stále ťažké otvorene hovoriť o svojej orientácii. Týka sa to napríklad lesieb a gayov, ktorí žijú na odľahlejších a menších miestach, v rámci viackultúrnych prostredí, ale tiež tých, ktorí sú aktívni v rámci športu, prípadne v cirkevných spoločenstvách.

S deťmi lesieb a gayov je potrebné zaobchádzať rovnako ako s ostatnými deťmi.“

Kedy sa tieto princípy dostanú do politického programu slovenskej sociálnej demokracie? Ich variácie sa veľmi jednoducho dajú na internete nájsť vo väčšine politických programov sociálno-demokratických strán v Európe.

Znamená ich absencia v programe vládnucej slovenskej sociálnej demokracie, že s nimi nesúhlasí, a potom nie je reálnou sociálno-demokratickou stranou, alebo sa neodváži k týmto princípom prihlásiť, lebo sa obáva reakcie svojich voličov?

Či je odpoveď taká alebo onaká, politická strana takého rozmeru, aký na Slovensku sociálna demokracia dosiahla, nesmie visieť na chvoste dejín ani svojej voličskej masy, a prispôsobovať sa jej náladám. Práve naopak mala by prezentovať víziu spoločenského vývoja do budúcnosti, kde sa otázka spolužitia a rovnosti inak orientovaných sexuálnych menšín nedá obísť. Nedá sa odbiť ani momentálne veľmi populárnym argumentom, že teraz máme iné, pálčivejšie, ekonomické problémy, lebo je kríza.

Jedine spoločnosť, v ktorej si každý nájde svoje dôstojné miesto, môže dlhodobo ekonomicky prosperovať. V opačnom prípade totiž iba produkuje peniaze a napätie z ich rozdeľovania. Práve sociálno-demokratické strany stavajú svoje programy na budovaní rovnovážnej a v ich ponímaní spravodlivej spoločnosti. Preto nemôže sociálnodemokratická strana Smer mlčať. Nemôže na jednej strane obhajovať ekonomicky sociálne slabých a ohrozených, a na druhej strane si nevšímať rovnako slabých a znevýhodnených občanov, ktorým možno nechýbajú peniaze, ale uznanie a miesto v spoločnosti.

 

rovnako (ak nie viac) ur

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?