Udelia vám medzinárodné ocenenie, ktoré okrem mnohých dostala Organizácia Spojených Národov a Kofi Annan, Lekári bez hraníc, politickí predstavitelia, ktorí ukončili neprávosti a krviprelievanie v Južnej Afrike, Severnom Írsku či vo Východnom Timure. Aung San Suu Kyi, Michail Gorbačov, Dalai Lama, Elie Wiesel, biskup Desmond Tutu, Lech Walesa, Matka Tereza, Andrej Sacharov, Willy Brandt, Martin Luther King a Amnesty International. V tejto spoločnosti bude od dnes aj vaše Slovensko.
Žijúc v Nórsku už takmer dvadsať rokov, nezabúdajúc ale na svoje korene, denne sledujem nórske a slovenské reakcie na tento pre mňa jedinečný a radostný okamih, v ktorom moja nová vlasť dala najvyššiu možnú cenu tej mojej vlasti starej.
Sledujem a so smútkom vidím, aká cudzia je moja radosť alebo hrdosť mnohým Nórom a Slovákom. Napriek môjmu častému tvrdeniu, že Nórsko a Slovensko sú dve rôzne planéty, akoby sa v prípade Nobelovej ceny 2012 zliali do jednej a ja som zostal na tej druhej, bez nich.
Nóri, ktorí nebudú v únii ešte veľmi dlho, pokiaľ buď nevyschnú zdroje ropy a plynu, alebo sa zo dňa na deň nestratí ich opodstatnenosť, sa predháňajú v kritike Nobelovho výboru, ktorý mal udeliť cenu za mierotvornú prácu len za posledný rok, a nie za päť desaťročí. S ľútosťou hľadia do hospodárskej priepasti eurokrízy, ktorá zo všetkých strán obklopuje Nórsko, ale sa ho zároveň podľa nich vôbec nedotýka. Nórske médiá majú skôr chuť sústrediť sa na šarvátky európskych lídrov, byrokraciu EÚ, neúspešné alebo nedokončené vyjednávania či subjektívne analýzy rozpadu únie, mlčiac o pozitívach európskej integrácie, ale tiež o niekoľko stonásobnom zvýšení nórskych dovozných ciel na európske syry a mäsové výrobky, ktoré začnú platiť od Nového roku.
Na Slovensku sú niektorí ľudia tak nespokojní so stavom spoločnosti, že vlajku únie pália. Iní Nobelovu cenu považujú za bezobsažnú, spolitizovanú, nepotrebnú, a jej udelenie Európskej únii je pre mnohých skôr provokáciou než ocenením. Vidia sa totiž nie v zrkadle, ale vo svojich peňaženkách. A tie sú všade na svete buď deravé, alebo stále hladné, aj keď sú tučné.
Nórske rozčarovanie z tohtoročnej ceny zašlo až tak ďaleko, že organizácia, ktorá každoročne poriada fakľový sprievod, kde desaťtisíce stoja v úcte pred laureátmi Nobelovej ceny, nevidí tento rok dôvod na jeho zvolávanie. Miesto Slovenska, ktoré o takejto cene ani nesnívalo, zostane tiež dnes večer na balkóne Grand hotela rozpačito prázdne.
Ja dnes na námestie pred Grand hotel idem, lebo Európsku úniu považujem za jednu z najlepších vecí, ktorá sa Európe a jej rozdrobeným národom a národnostiam doteraz podarila, alebo ak chcete prihodila. Nie primárne z ekonomického hľadiska, ale z pohľadu zbližovania sa obyčajných ľudí, rozdelených nezmyselnými hranicami, ktorí v priebehu storočí nielen vedľa seba spolužili, ale predovšetkým bojovali, sporili a utláčali sa, pohlcovali jeden druhého, alebo stavali rôzne železné opony a múry medzi svojimi politickými alebo hospodárskymi systémami.
Nobelova cena za mier preto právom za toto zbližovanie sa - za projekt prevencie voči vojnám a násiliu - Európskej únii a všetkým jej štátom patrí. Bez výnimky, a Slovensko je v mnohom prvým medzi prvými, pretože štartovaciu čiaru, ktorú malo, mu dejiny nakreslili ďaleko za ostatnými. Navyše sa samo narodilo z procesu, aké bývajú inde na svete často krvavé, a bez násilia tiež dokázalo zmeniť totalitný režim na fungujúcu demokraciu.
Cena za mier patrí tento rok nie štátu, ale každému jednému z vás, ktorí si uvedomujete, že na svete a ani v Európe nie ste sami, ktorí si ctíte práva iných a kvôli hnevu, strachu alebo nenávisti sa neznižujete k násiliu. Ktorí sa síce možno cítite ohrození Maďarmi, ale zároveň staviate mosty cez Dunaj a Ipeľ. Nobelova cena patrí všetkým z vás, čo ste solidárni s Grékmi, Írmi či Španielmi, aj keď zatínate zuby a myslíte si, že sú oveľa lenivší než vy sami. Patrí aj vám, ktorí neprestávate platiť dane, aj keď sa v krčme sťažujete, že z nich platia byrokratov v Bruseli, niekomu dávajú na nezaslúženú sociálku alebo vysokopočetné detské prídavky. Patrí vám, ktorí závidíte vašim západoeurópskym kolegom niekoľkonásobné platy za tú istú prácu, s ktorou sa dennodenne moríte vy, vám čo máte trpezlivosť a čakáte na lepšie časy, tiež vám, čo veríte alebo neveríte politickým stranám, čo sa cítite podvedení, ale napriek tomu chodíte k volebným urnám. Zaslúžite si ju, lebo toto všetko robíte, trpíte, tolerujete a akceptujete len preto, lebo vidíte ďalej, ako na koniec vlastného nosa. Lebo ste schopní učiť sa z chýb a korigovať názory, ktoré vychádzajú z pocitov a nie z reality. Lebo rovnako dobrý život ako samým sebe, dokážete dopriať aj ostatným. Lebo sa viete tešiť z tohto života.
Nobelovu cenu za mier si zaslúžite aj kvôli tomu, že kontinent a krajina, kde žijete, je vďaka vám lepšia a krajšia ako pred päťdesiatimi rokmi. Môžete sa ňou pýšiť nielen vy, ale ktorýkoľvek Európan, ktorý ju smie rovnako ako vy považovať za svoju vlasť.
Keď v osemdesiatych rokoch nórska premiérka Gro Harlem Brundtland predstavila moderné budovanie nórskej národnej identity a štátu blahobytu, definovala Nórom ich historické východisko: „Typickou nórskou vlastnosťou je byť dobrý“.
Európska únia sa tiež pokúša vytvoriť základ novej európskej identity, kde nie je podstatný rozdiel medzi Slovákom alebo Nemcom, ale podstatná je ich spoločná snaha budovať čo najlepší model európskej spoločnosti, tvoriť čo najširší rámec tolerancie a úcty k ľuďom, hľadať zhodu spoločných záujmov a plánov. Nie cez peniaze, ale cez uvedomenie si vzájomnej blízkosti a spolupatričnosti.
Nobelova cena za mier pre Slovensko bude novým zrkadlom pre všetkých vás, v ktorom by ste sa mali spoznať, a zároveň jasne vidieť spoločné črty ľudí a organizácií, ktorí ju dostali pred vami. Možno zbadáte nejakú z nich, ktorá bude východiskom budovania novej slovenskej národnej a európskej identity. Napríklad: „Typickou slovenskou vlastnosťou je mať úctu. K iným, ale najmä k sebe.“