Slovenskí politickí herci

Autor: Ján Zima | 22.11.2019 o 15:06 | Karma článku: 1,86 | Prečítané:  686x

Pred 30 rokmi delila Východ od Západu železná opona. Dnes sa politickí herci snažia na jej miesto zavesiť novú. Divadelnú.

V novembri 1989 som bol ako študent germanistiky na polročnom univerzitnom pobyte v Nemeckej Demokratickej Republike.  Pred Brandenburgskou bránou som dovtedy stával nespočetne veľa krát a díval som sa smerom do západného nekonečna, o ktorom nám autority v školách a na univerzitách, úradníci aj politici, hovorili ako o mieste zla, morálneho úpadku a sociálnej nespravodlivosti. V noci z 9. na 10. novembra Berlínsky múr padol, a ja spolu s kolegyňou sme na československé socialistické pasy prešli do Západného Berlína. Dobrovoľne a zvedaví sme vstúpili do zóny sveta, ktorú nám komunistický režim dovtedy nechcel  ukázať. Chceli sme pravdu vidieť na vlastné oči. Tento okamih vo mne zostane zvyšok života. Prebúdza sa zakaždým, keď popod Brandeburgskú bránu kráčam dodnes.

Slovensko prežilo v komunistickom režime východoeurópskeho bloku viac než 40 rokov. 30 rokov sa snaží od tejto minulosti odpútať, a napriek tomu, že počas tohto porovnateľného obdobia dosiahlo obrovský ekonomický úspech, mentálne akoby nezvládalo spracovať ani pád železnej opony, ani zjednotenie Európy. Nielen slovenskí, ale tiež ostatní stredoeurópski politici, osobnosti verejného života, morálne a cirkevné autority, po tridsiatich rokoch znovu začínajú vyhrabávať zbúrané stopy po železnej opone a vykladajú o Západe, o jeho nebezpečenstvách a liberálnom úpadku. Zatiaľ bez toho, aby sa sami nanovo identifikovali ako Východ, ktorý má v morálke či sociálnej spravodlivosti po 30 rokoch opäť lepší štandard.

Niektorí to robia z presvedčenia, lebo totalitný režim pre nich predstavoval spoločenský, kariérny alebo ekonomický profit. Jeho pád znamenal zásadnú stratu vplyvu. Celá generácia ľudí na vrchole svojho života, v najaktívnejšom veku sa musela spoločensky preorientovať. Mnohým sa to nepodarilo, a nemožno sa diviť, že dodnes snívajú o starých časoch.

Slovensko ale takmer rovnako dlho ako komunizmus, teraz tretiu dekádu buduje demokraciu. Má opakované slobodné voľby, politické strany a celkom nové generácie spoločenských a morálnych autorít. Politická rôznorodosť  a presadzovanie politických cieľov je normálnym a bežným javom aj v západných demokraciách. Nie celkom bežným tu ale je, že miesto politikov sa spoločenskou silou stávajú politickí herci, ktorí voličov miesto programu lákajú strašením a výmyslami o tom, ako vyzerá a funguje svet za niekdajšou železnou oponou.

Títo politickí herci nie sú len extrémisti a konšpirátori, ktorí ako podomoví obchodníci oblbujú naivných ľudí či sľubujú nesplniteľné nespokojným a nešťastným. Politickí herci hrajú tiež v etablovaných stranách, ich lídri, ktorí nevedia, kedy odísť. Ktorí sú predsedami strán aj 20 rokov. Ktorí si myslia, že aj po desaťročiach vo vrcholovej politike ešte môžu byť aktuálni a moderní. Toto divadlo hrajú tiež hviezdy v politických kostýmoch, ktoré nebudujú normálne stranícke štruktúry a politické strany len stotožňujú so svojím menom alebo rodinou. Obyčajní politickí herci sú tiež všetci tí, ktorí nemajú záujem o generačné výmeny a reálne nemotivujú mladých ľudí, aby sa politicky a spoločensky angažovali.

30 rokov po páde železnej opony dnes mnohí z nich začínajú vešať pred oči svojich voličov novú oponu. A ako v národnom divadle presvedčivo strašia morálnym úpadkom, právami žien, či inváziou migrantov, ktorá sa za oponou odohráva. Plačú nad stratou neidentifikovaných ale o to cennejších hodnôt, kultúrnych koreňov a etických tradícií, na ktoré všetky si údajne brúsi zuby nejaký starý pán, ťahajúci za nitky spoza opony. Rozohňujú sa nad drahou bruselskou byrokraciou, zatiaľ čo si doma potichu delia eurá z únie alebo zo štátneho rozpočtu medzi sebou.   

V ich svete je nová opona medzi Západom a Východom rovnako dôležitá, ako tá pred 30 rokmi. Bráni ľuďom spoznať pravdu, ktorá by odhalila ich divadelné predstavenie a mohla by ich ohroziť. Vo svojich smutnohrách či smiešnych kabaretoch  nafukujú neustále väčšie kulisy a prekonávajú aj tú najnepravdepodobnejšiu mágiu, len aby presvedčili čo najviac publika o existencii svojich fikcií. Pre slovenských politických hercov dodnes neexistuje jedna demokratická Európa a rovnaké, všeobecne platné hodnoty a práva. Poburuje ich dvojaká kvalita potravín, ale na druhej strane sú oni sami najlepším príkladom dvojakej kvality politikov, správy štátu, či výkonu verejných funkcií. Nepriznávajú voličom, že akonáhle sa ich politické strany vymedzia voči čomukoľvek, čo sa v demokratickom západnom svete považuje za bežný štandard a bezproblémovo funguje roky, hlásia sa spolu so svojím elektorátom k nejakej inej - východnej alternatíve spoločenského poriadku.

Mnohí vinia za úspech smutných východoeurópskych politických predstavení sociálne média a digitalizáciu, s ktorou údajne ľudia nedokážu narábať. Nie je to tak, a veľmi dobre to vystihol nemecký minister zahraničných vecí Heiko Mass vo svojom otváracom príhovore na nedávnom knižnom veľtrhu vo Frankfurte. Digitalizačnú revolúciu, ktorá práve prebieha, prirovnal k vynálezu kníhtlače v roku 1450. Tá sprístupnila vedomosti širokým masám a katapultovala stredoveký svet smerom do novodobých čias. Aj vtedy sa medzi ľuďmi šíril strach zo zneužívania tohto nového média, strach z manipulácie, rebélie, z chaosu či straty kontroly. Ale ľudstvo to dokázalo spracovať a zvládnuť. Preto je potrebné aj digitalizácii ponechať svoj čas.

Neplatí to ale o politických hercoch, ktorí digitálne médiá dnes iba zneužívajú na to, aby o sebe vytvorili obraz reálnych politikov. Čím dlhšie sa budú predvádzať na scéne, tým viac sa z nich budú stávať akceptovateľné figúry politickej hry. To je rovnako nebezpečné, ako keď sa niektorý z nich v budúcnosti rozhodne oponu znovu zatiahnuť dolu.    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Bývalý šéf Tiposu pôjde do väzby, rozhodol Najvyšší súd

Do väzby okrem Barcziho pôjde aj exšéf IT Prelec.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Fico Kalavskej ukázal dvere

Kto po tejto skúsenosti podá Smeru ruku?


Už ste čítali?